O nás
Priznáme sa, že náš príbeh bol pre mnohých ľudí veľkým tajomstvom, ktoré sme si strážili, ako oko v hlave, ale teraz, keď sme sa ho rozhodli týmto spôsobom zverejniť, bude už známe aj vám.
Za všetko môže inzerát
Všetko to začalo na jeseň v roku 2000, keď sa na stránkach Katolíckych novín objavil inzerát, že onedlho 18-ročné dievča, hľadá kamaráta. Neviem, čím to bolo, snáď len Božie riadenie, že som na túto výzvu odpovedal. Keď sa teraz s odstupom, takmer desiatich rokov nad tým zamýšľam, tak prichádzam k záveru, že Pán Boh to má teda moc dobre premyslené a jeho plány prevyšujú akúkoľvek ľudskú snahu porozumieť jeho konaniu. Namiesto blondínky tmavovláska Na inzerát som okamžite odpovedal čakal, čo sa bude diať. Vtedy moja fantázia pracovala naozaj na plné obrátky a skúšal som uhádnuť, kto sa ukrýva, kdesi v neznámom priestore. Prišiel som k záveru, že dievčinka, ktorá si do redakcie Katolíckych novín podala inzerát sa volá Barborka a má krásne dlhé, blond vlasy. Po istom, čase prišla biela obálka s poštovou pečiatkou - Myjava a v nej pár riadkov od dievčaťa, ktoré hľadá kamaráta. V liste bola priložené aj maturitné oznámenie s fotografiou. Napriek mojej schopnosti predvídať sa mi jasnovidecké vízie nepotvrdili. Moja nová kamarátka a teraz už aj manželka sa volá Magdaléna a namiesto blondínky sa na ma z maturitnej fotky usmievala tmavovláska.
A bola svadba...
Náš svadobný deň bol 25. október 2003, keď sme vyslúžili sviatosť manželstva v rímskokatolíckom farskom kostole sv. Štefana Uhorského v Myjave. Najviac si spomínam na Magdušku v bielych svadobných šatách, ako prechádza pomedzi svadobných hostí. Pred sobášnym obradom sme navštívili myjavský cintorín, aby sme si modlitbou a chvíľkou ticha uctili pamiatku zomrelého Magduškinho otca.
Sobášil nás administrátor farnosti Mgr. Marián Vojtko, ktorý nám pri kázni podaroval originálny darček - štipec, zložený z dvoch rôznofarebných častí, ktoré symbolizujú, akí sme rozdielni a predsa držíme spolu. Tak, ako dve časti štipca spája oceľová pružina uprostred, tak nás spája láska, ktorá je spojivom každého manželstva. Po sobáši so svätrou omšou nasledovali gratulácie, fotografovanie, svadobná hostina a zábava až do rána, ako sa patrí na kopaničiarsky kraj.
Našli svoj nový domov
V čase, keď sme sa pripravovali na manželstvo sme snívali o siedmych deťoch. Veď sedem je číslo plnosti. Plný mal byť aj náš útulný rodinný domček, za ktorým sa popásalo stádo ovečiek. Realita je však úplne iná, po mnohých peripetiách a "kočovnom" spôsobe života, ktorý pre krátkosť času nebudem radšej spomínať sme zakotvili na najväčšom trenčianskom sídlisku Juh. Moje predchádzajúce sympatie k tomuto sídlisku boli hlboko pod bodom mrazu a spomínam si ako som sa dušoval, že tu by som nikdy nešiel bývať a čuduj sa svete, štyri mesiace na to ako som povedal túto vetu sme už kupovali byt, len o ulicu nižšie, ako som pustil do vetra, tento svoj výrok.
Čakáme bábo !
Nasťahovali sme sa do nového, ale byt bol dlho prázdny, ako si sme nevedeli priviesť do tých troch izieb ohraničených panelovými stenami detské džavotanie. Pokúšali sme sa dokonca aj o osvojenie si dieťatka s detského domova, prešli sme celou tortúrou prípravy na adopciu, teda všetko naozaj od A po Z. 
Na začiatku adventu v roku 2005 sme čakali, pár dní meškajúcu menštruáciu a nič. Nasledoval tehotenský test, ktorý potvrdil naše, teda skôr moje očakávanie. O pár dní na to sme to mali aj lekársky potvrdené, čakali sme bábo. Na jar sme dostali aj rozhodnutie o zaradení do zoznamu žiadateľov o adopciu, takže sme boli tehotní, dokonca už dvakrát. Adopciu sme teda na čas odložili a naplno sa venovali prípravám na príchod dieťatka. Ja som túžil po dievčatku a na poslednom ultrazvuku som to už nevydržal a lekára som sa spýtal na pohlavie. Zadíval sa na obrazovku a povedal, že tam vidí "kávové zrno", išiel som z kože vyskočiť, tak veľmi som sa tešil.
Na svet prišla Hanka
V sobotu 12. augusta 2006 presne 17 minút po druhej hodine v noci som opatrne nakúkal, či sa moje želanie splnilo a splnilo sa. Narodila sa nám krásna a zdravá dcérka Hanka (3550 g a 50 cm). Bol to úžasný pocit, ktorý zažívajú oteckovia, keď sa im narodí bábo, pravda, ak ich personál pôrodnice nemusí preberať z mdlôb. Päť dní potom som si do trenčianskej pôrodnice utekal prevziať moje dva poklady.
Nemôžete otehotnieť - skúste adopciu
Na jar v roku 2007 sme opäť rozbehli adopciu. V detskom domove sme našli aj krásneho chlapca, ktorý mal byť novým bračekom našej Hanky. Boli úžasní, on tmavý a Hanka blondínka, naozaj krásny párik. Padli sme si do oka, ale opäť nám tento pokus o osvojenie prekazila „zabudnutá“ menštruácia. Stáli sme pred rozhodnutím, či pribudnú do našej rodiny deti dve, alebo len jedno. Rozhodli sme prijať len jedno – naše vlastné, ktoré sa hlásilo rozšíriť našu rodinu. Verte, bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, aké sme v živote museli urobiť.
Matejko
Mnohí rodičia hovoria o tom, že príchod druhého dieťaťa vnímajú úplne inak, ako narodenie toho prvého. Veď prvé je vždy prvé. Spolu s Hankou sme sa tešili na príchod súrodenca. Celé tehotenstvo prebehlo celkom normálne a všetko bolo úplne poriadne. Bábo v maminom brušku rástlo ako z vody. Boli sme zvedaví, či nám bocian prinesie chlapca, alebo dievčatko. Tak sme vyskúšali mnohé "babské" recepty na to, ako zistiť pohlavie bábätka. Vyšlo nám, že to bude chlapec. Túto našu pseudovedeckú hypotézu potvrdil aj ultrazvuk. Na mene sme sa zhodli celkom rýchlo - zvíťazil Matej. Na svet prišiel v nedeľu 22. júna 2008, osem minút pred šiestou hodinou ráno. Chlapisko ako buk, krásny, zdravý, 3750 g a 51 cm. A tak máme pekný párik, ktorý nám rastie do krásy.
